Doc. MUDr. Barbara Ukropcová, PhD., Ústav experimentálnej endokrinológie, Biomedicínske centrum Slovenskej Akadémie Vied (SAV), Bratislava
Vieme už, že pravidelný, dostatočne intenzívny pohyb a jeho dôsledok – vyššia fyzická zdatnosť – majú značný a pritom často nedocenený a nedostatočne využívaný potenciál v prevencii a liečbe mnohých chronických ochorení. Ľudské telo sa pritom dokáže priam obdivuhodne prispôsobiť na rôzne typy fyzickej záťaže. Výsledkom je veľmi komplexná reštrukturalizácia prakticky všetkých orgánov a tkanív v našom tele (dokonca i buniek sliznice v ústnej dutine). Sprevádza ju vyššia funkčná kapacita mnohých orgánov a tkanív, čo má jednoznačné zdravotné benefity: zlepšuje sa metabolizmus – štúdie u ľudí s prediabetom (preklinické štádium cukrovky 2. typu) poukazujú na to, že cvičenie a s ním spojená redukcia hmotnosti o 5-10 % sú lepšou prevenciou vzniku cukrovky ako lieky.
Cvičenie zlepšuje imunitu, funkciu dýchacieho, srdcovocievneho aj tráviaceho systému, zlepšuje pamäť. A je to práve fyzická aktivita, ktorá je zatiaľ jediným identifikovaným fyziologickým stimulom neurogenézy, teda tvorby nových neurónov v špecifických oblastiach mozgu, ktoré sú dôležité pre pamäť a učenie. Pravidelné cvičenie zamerané na zvýšenie fyzickej zdatnosti a svalovej sily sa vo viacerých krajinách presadzuje v liečbe celého spektra ochorení, vrátane diabetu 2. typu, ischemickej choroby srdca, Parkinsonovej či Alzheimerovej choroby, depresie i niektorých autoimunitných alebo onkologických ochorení. Vyššia fyzická zdatnosť u žien s diagnostikovanou rakovinou prsníka zdvojnásobuje šance na priaznivý výsledok terapie. Na druhej strane je zrejmé, že dnes rozšírený sedavý životný štýl v kombinácii so záplavou vždy dostupných vysokokalorických potravín významne prispieva k vzniku chronických kardiovaskulárnych (srdcový infarkt či cievna mozgová príhoda), metabolických (diabetes 2. typu), neurodegeneratívnych (Alzheimerova či Parkinsonova choroba) či niektorých onkologických (rakovina prsníka, hrubého čreva či prostaty) ochorení, spája sa s poklesom funkčnej kapacity postihnutých orgánov, čo zvyšuje riziko predčasnej smrti. Tieto ochorenia sa preto označujú aj ako „ochorenia z fyzickej inaktivity“. Rozsiahle prospektívne štúdie z 50-tych, 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia poukazujú na to, že zamestnanci vykonávajúci fyzicky náročnejšiu prácu majú na pohľad paradoxne až o 50 % nižšiu mortalitu na kardiovaskulárne ochorenia v porovnaní so sedavejšími kolegami (napr. vodiči autobusov v porovnaní s revízormi).
Podobný vzťah sa potvrdil aj pri voľnočasovej aktivite. Štúdie navyše poukazujú na to, že sa oplatí začať cvičiť aj vo vyššom veku, keďže sa ukázalo, že zvýšenie fyzickej aktivity, resp. zdatnosti významne znižuje úmrtnosť aj u starších ľudí, ktorí boli značnú časť svojho života inaktívni. Samozrejme je dôležité, aby sa intenzita, frekvencia aj čas trvania fyzickej aktivity zvyšovali postupne, úmerne k funkčnej kapacite a s ohľadom na pridružené ochorenia. Vieme, že neprimeraná fyzická aktivita zvyšuje riziko úrazu, a to najmä u netrénovaného jedinca.
Spomínané štúdie odštartovali intenzívny výskum a celospoločenskú debatu na tému využitia pohybovej aktivity v prevencii a liečbe ochorení, ktorá stále trvá. Minimálna SZO odporúčaná dávka pohybu – 150 minút stredne intenzívnej vytrvalostnej aktivity za týždeň (aspoň 30 minút 5x týždenne, ideálne v kombinácii s 10 000 krokmi denne) – je asociovaná s 20–30 % redukciou rizika celkovej mortality. Zistilo sa tiež, že väčšia dávka aktivity sa spravidla spája s väčším zdravotným benefitom. V rámci rozsiahlej Harvard Alumni Health Study sa počas 15-tich rokov sledovala úmrtnosť u 13 485 mužov, absolventov Harvardu. Zistilo sa, že stredne a vysoko intenzívna fyzická aktivita v každodennom živote človeka významne znižovali riziko celkovej úmrtnosti. Podobné výsledky sa zaznamenali aj u žien v rámci Nurse’s Health Study.
Výsledky ďalšej seminálnej štúdie ukázali, že každé zvýšenie výdaja energie o 287 kcal/deň, čo je približne množstvo energie potrebné na 30 minút stredne intenzívnej fyzickej aktivity, sa riziko úmrtia znížilo vždy o 30 %. Niekoľko veľkých epidemiologických štúdií jednoznačne ukázalo nižšiu úmrtnosť u fyzicky aktívnejších jedincov s nadhmotnosťou alebo obezitou. V populácii 120 000 žien, ktoré boli sledované počas 24 rokov v rámci Nurses’ Health Study (štúdia zameraná na dlhodobé sledovanie zdravotného stavu zdravotných sestier) sa zistilo, že BMI (index telesnej hmotnosti) síce lepšie predpovedá riziko mortality ako miera fyzickej (in)aktivity, avšak vyššia fyzická aktivita sa spájala s lepším zdravím vo všetkých kategóriách BMI. Iné štúdie dokonca poukazujú na to, že môže byť lepšie mať nejaké tie kilá navyše, a pritom byť fyzicky zdatný, ako byť štíhly – ale s nízkou úrovňou zdatnosti. Z hľadiska zdravotného rizika je nebezpečná najmä kombinácia vyššieho BMI a fyzickej inaktivity, ktorá zvyšuje riziko predčasnej smrti až o 31 % (v tejto fínskej štúdii bolo sledovaných 50 000 dospelých počas 18 rokov). Dôležité a motivujúce môže byť monitorovanie počtu krokov a dynamiky pohybu v každodenom živote pomocou jednoduchých, každému dostupných zariadení, ako sú akcelerometre a krokomery.
Na podklade bohatého dôkazového materiálu teda môžeme povedať, že pravidelná pohybová aktivita je pre zachovanie funkčnej kapacity svalu a telesného zdravia priam nevyhnutná, a dokáže znížiť riziko vzniku ochorení a úmrtnosti aj u obéznych pacientov. Zvýšenie dávky pohybu by malo byť jedným z prioritných cieľov pri riešení epidémie nadhmotnosti a obezity v našej spoločnosti ako aj pridružených zdravotných komplikácií. Možno je čas na zmenu priorít: nemali by sme sa snažiť za každú cenu len schudnúť, ale skrátka zdravšie žiť, a to nie týždeň alebo dva. Neustále.
